„Toto mal byť gól.“ „Ten hráč je naozaj slepý.“ „Takúto jednoznačnú šancu by som premenil aj ja, aj keď neviem ako sa hokejka má držať.“ „Ja som vám vždy veril chlapci, ste najlepší.“ „Tak a máte to, tak vám treba keď neviete hrať.“ „Má šťastie, že ten gól uznal, inak by určite dostal po zápase bitku.“ Tieto vety sú len ukážkou toho, čo sa v najbližších dňoch bude odohrávať v takmer každej slovenskej domácnosti. Hokejoví odborníci, nadšenci či odporcovia, každý odrazu bude vedieť ako to má vyzerať na ľade, čo treba zlepšiť a v čom sme úplne márni. Je to v podstate normálne. Ľudia sa nechajú strhnúť emóciami a plne sa im oddajú. Je to niečo, čo úžasným spôsobom dokáže spojiť úplne cudzích ľudí.Osoby, ktoré by si predtým nemali čo povedať, sa majú hodinu o čom rozprávať v krčme pri pive či na autobusovej zastávke. Len málokto sa tomu dokáže a chce úplne vyhnúť. Ťažko povedať prečo. Myslím si, že by sme našli hneď niekoľko rozličných dôvodov. Majú radi hokej, páči sa im atmosféra, ktorú majstrovstvá so sebou prinášajú, stále veria v návrat starej slávy nášho tímu, chcú kritizovať alebo nemajú na výber a pozerajú to, čo práve doma beží v televízii. Je to však fascinujúce. Toľko ľudí, ktorí si cez rok na hokej ani len nespomenú vytiahnu vlajky, vyhradia si čas na zápasy na úkor iných povinností a povzbudzujú, tešia sa pri úspechu a smútia keď sa nedarí.Myslím si, že to nie je samozrejmé. Nie v každej krajine to tak funguje. Je to jasne badateľné aj vďaka tej atmosfére, ktoré zo štadióna na vás sále aj cez obrazovku televízie. Aj samotní hokejisti si nevedia naše fandenie vynachváliť. A v tom by sme mali vytrvať. Držať palce, dúfať v nemožné, nepodceňovať našich hráčov a byť správnymi fanúšikmi. Je to len pár dní v roku. Len pár dní, kedy si aj takýmto spôsobom môžeme vylepšiť dni, oddýchnuť a prísť na iné myšlienky. Takže – Slovensko do toho!