Hovorím totiž o tom, aké ťažké je pre ľudí pretaviť teóriu do praxe. Na papieri vyzerá všetko pekne. Každá teória, každá analýza, každý projekt. Akonáhle sa začne aplikovať v realite, prichádzajú problémy na ktoré sa daní ekonómovia pri vytváraní teórií zabudli zamerať, respektíve ich nedokázali presne kvantifikovať. Jedným z takýchto problémov je aj správanie sa ľudí. Všetko čo robíme, robíme z nejakého dôvodu. Všetko naše úsilie je vytvárané z dôvodu nejakého prospechu.Aké sú teda tie komunistické a kapitalistické rozdiely v teórii? Najzákladnejší rozdiel je v spravovaní podnikov. Kým v komunistickej spoločnosti vlastní všetky podniky štát, v tej kapitalistickej je vytvorený trh, kde môže každá osoba podnikať, založiť si firmu a súťažiť o zákazníka s inými firmami. Za účelom zisku. Podniky často vykazujú miliardové zisky, čo sa nepáči bežným ľudom, ktorí by tie peniaze radšej videli inde. Nepáči sa im, že majitelia bohatých podnikov si kupujú jachty, drahé autá, dokonca celé ostrovy. Ľudia by boli radšej ak by sa tie peniaze použili napríklad na modernizáciu škôl, nemocníc, výstavbu ciest, podporu chudobným a podobne. Lenže súkromné podniky tieto činnosti nevykonávajú, nie sú to žiadne charity a súkromná osoba si už so svojimi vlastnými peniazmi môže robiť čo chce. Tieto činnosti by mal vykonávať štát. Ten však často argumentuje, že na tieto veci nieje dostatok peňazí. Prečo však súkromné firmy majú peňazí veľa, dokážu byť každý rok v zisku, pričom štát sa každý rok zadlžuje? Nebude to v nás, v miliardách pracujúcich ľudí ? Veď to my sme sa rozhodli, že si každý rok kúpime nový telefón, že si kupujeme autá, že si berieme úvery. My sme sa rozhodli, že naše finančné prostriedky nedáme štátu v podobe vyšších daní, z ktorých môžu byť zmodernizované nemocnice a školy. My sme sa rozhodli, že vo voľbách volíme strany, ktoré presadzujú nižšie dane, aby nám ľudom ostalo viac peňazí na vlastnú spotrebu a na používanie peňazí tak, ako chceme my sami. Ak by nám teda tak záležalo na modernizácii škôl, oprave ciest a podpore starých, chorých a chudobných, nevzdali by sme sa my časti svojho „štastia“ v podobe nového auta, telefónu, či televízora ? Niesme tiež z časti chamtiví, keď vravíme, že všetkým ľudom by sa malo pomáhať rovnako, ale pritom z vlastného presvedčenia podporujeme radšej obrovské korporácie nákupom ich produktov ?Nevytvára štát len ilúziu o tom, ako dobre sa nám žije, pričom sám štát nedokáže byť ani jeden rok vo finančnom pluse ? Zníži nám dane, aby sme my mali viac, pričom sám štát si musí požičiavať peniaze na stavbu ciest ? Neuvidíme pravú realitu dnešného systému a to, koľko doňho musíme sami investovať až vtedy, keď si štát nebude musieť od bánk nič požičiať, a pirtom bude hospodáriť s kladným rozpočtom ?